Označenie ZF.2 naznačuje, že ide o objektív vybavený elektronikou, a tak je ho možné opužiť aj s telami DSLR Nikon, ktoré nemajú mechanický prstenec na prenos clonového čísla. Clona je ovládaná z tela zrkadlovky, a tak sa clonové číslo nastavuje elektronicky na tele, ako na všetkých DSLR od Nikonu. Objektív je samozrejme vybavený aj mechanickým prstencom nastavenia clony, a tak je na niektorých fotoaparátoch možná aj táto alternatíva.

Zaostrovanie je mauálne a veľmi presné, na preostrenie z nekonečna na 0,17 m je potrebné ostriacim krúžkom otočiť takmer o 360 stupňov. Ostrenie ide príjemne z tuha bez akejkoľvek vôle. Poctivá 460 gramová celokovová konštrukcia zaručí dlhoročné používanie bez toho, aby sa časom dajaká vôla v ostrení vôbec objavila. Preostrovanie sa nezaobíde bez prehmatávania, ale zato presnosť ostrenia je takto zaručená. Posledný člen sa neotáča a tak použitie 58mm polarizačných filtrov je bezproblémové.

Optickú zostavu tvorí 10 elementov v 8-mich skupinách. Sklo je určené pre plno formátové FX aj kinofilmové zrkadlovky. Pri tomto formáte sú snímacie uhly 80°/70°/50° (diag./horiz./vert.). V balení je aj veľmi zaujímavo riešená celokovová slnečná clona.

Celkový dojem z objektívu je výborný, poctivá precízna robota, akú poznáme ešte z éry kinofilmových zrkadloviek. Prvé dve – tri hodiny som si zvykal na manuálne ostrenie, doteraz som používal iba AF. Na druhý deň mi už ani neprišlo že musím niečim krútiť aby som zaostril, skôr mi to robilo radosť. Moje záverečné hodnotenie je jednoznačné. Je to výborný objektív aj keď za vyššiu cenu, kvalita stredu obrazu je vynikajúca. Rohy obrázkov sú na nízkych clonových číslach mäkké, ale priclonením sa obraz v rohoch zlepšuje. Použiteľné sú aj vysoké clonové čísla f16 a viac, pri niektorých objektívoch, ktoré som mal, boli tieto hodnoty takmer nepoužiteľné.

Technické podrobnosti si môžete prečítať aj na stránke výrobcu.

Za zapožičanie objektívu ďakujeme spoločnosti Dva2ya s.r.o.

Snímky testovacieho obrazca z Nikonu D300 (snímač APS-C)

	Ľavý horný roh	Stred
f2,8
f3,2
f3,5
f4
f4,5
f5
f5,6
f6,3
f7,1
f8
f9
f10
f11
f13
f16
f18
f22

Chceli by sme ešte raz poďakovať riaditeľovi festivalu VIDMO Patrikovi Bartoškovi a spoločnosti Fotolab za to, že nám umožnili výstavu realizovať.

Fotografie z výstavy

Rado

Jojo

Miro – MKN

Miro – Rizoto

Ja som po dlhej dobe “zanevrel” na kompakt Panasonic, a oprášil svoj Canon EOS 20D. Dokonca som si doprial novinku v podobe pancake objektívu Canon 40/2.8, ktorým Canon v tomto roku príjemne prekvapil. Mirovi prišla tento rok domov obrovská hnedá kartónová škatuľka hneď 2x, ale nebola v nej veru Bambuľka… na obidvoch bolo napísané len tajomné číslo “300″. Nuž a nejakým zázrakom vznikla dokonca prvá spoločná klubová výstava!

Vrámci prehliadky horských a adrenalínových filmov VIDMO Dolný Kubín sa nám podarilo dať dohromady výber fotografií zo slovenských hôr. Treba podotknúť, že výstava vznikala za dramatických okolností a pod tlakom, a veľkú zásluhu na tom, že to nakoniec dopadlo dobre, má práve Jojo, ktorý ako kurátor výrazne pomohol pri výbere fotografií, a opakovane nás dokopával ku dodaniu fotiek (napriek neustálemu zmeškávaniu termínov). Výstavu si môžete vo vestibule MsKS v Dolnom Kubíne prezrieť do konca prvého januárového týždňa, t.j. do 6.1.2013.

Tiež sa nám tento rok podarilo rozbiť dva objektívy. Najskôr mne – požičanú Sigmu 24-70, ktorú som si práve obľúbil, a v eufórii som sa na Volovci sklátil na všetky štyri s dvomi objektívmi a 20D v ruke. Jedna z fotiek na výstave dokonca vznikla len pár minút pred týmto incidentom. Mirovi sa zase v predposledný deň roka podarilo doškrabať prednú šošovku inej Sigmy. Ale aj horšie sa mohlo stať – svet sa tesne pred Vianocami neskončil, a dúfame, že v posledný deň roka sa to už tiež nestihne stať. Prajeme teda všetkým našim čitateľom aj v roku 2013 dobré svetlo, a nech sa vám darí ešte lepšie, než doteraz!

Po dvojročnom plánovaní sme nabrali s Radom kurz k 66 rovnobežke, samozrejme nie priamo, ale najprv južne na Viedenské letisko Schwechat cez dánsku Kodaň, kde sme sa stretli s tretím účastníkom Peťom, na letisko Keflavík. A prečo práve tam? Vždy som túžil sa ísť pozrieť na Island. Lákala ma neuveriteľne čistá príroda plná kontrastov, farieb a hlavne je neuveriteľne fotogenická. Je to krajina, ktorá sa stále mení, a patrí medzi geologicky najmladšie na svete – na každom kroku cítiť ten jej aktívny život. Určite si pamätáte rok 2010, kedy vulkán Eyjafjallajökull spôsobil nemálé problémy nie len v leteckej doprave. V roku 1783 sa sopečný prach z vulkánu Laki dostal až nad Čínu. Aké dôsledky pre celú Európu mala táto erupcia si prečítajte na Wikipédii.

No ale aby som sa vrátil k nášmu fotovýletu. Na druhý deň po prílete a prenocovaní v Keflavíku sme si vyzdvihli objednané auto Jeep Wrangler (inak medzi nami je to strašná haraburda) a vyrazili po jedinej štvorprúdovej ceste do 120-tisícového hlavného mesta Reykavík, a keď sme si ho obzreli, vyrazili sme do národného parku Þingvellir‎. Na tomto mieste sa oddeľujú od seba americká a európska kontinentálna doska. Prvá noc v stane, prvé pozorovanie polárnej žiary. Ďalšie dni sme pokračovali východným smerom cez turisticky známe miesta ako Geysir, Gullfoss, Bakkafjara s nádhernými čiernymi plážami zo sopečného prachu. Potom cez vodopády Seljalandsfoss, Skógafoss k ľadovcu Sólheimajökull a späť do kempu pri vodopáde Skógafoss.

No a tu to začalo. Na noc bola predpoveď počasia so silným vetrom a tak už pred západom slnka začal fúkať. Postavili sme stan k živému plotu a zo strany odkiaľ najviac fúkalo sme postavili tú imperialistickú haraburdu (rozumej auto Jeep ). Popriali si dobrú noc a naobliekaní vliezli do spacákov. Teploty v noci sa pohybovali veľmi tesne okolo nuly. Po pol noci sa ale vietor otočil a tak nás zobudil stan pricapený na našich ksichtoch, ešteže sme boli traja tak sme mu nedovolili odletieť. Zvyšok noci sme strávili na striedačku so zdvihnutými nohami a podopierali tak stanové tyčky.

Další deň sme sa vybrali opäť smerom na východ k najväčšiemu európskemu ľadovcu Vatnajökull, ktorý má plochu 8100 km² – cca 100 x 150km, v jeho južnej časti je aj najvyšší bod ostrova Hvannadalshnjúkur (2109,6 m). Ako sme sa k nemu postupnými zástavkami po zaujímavostiach približovali, tak nám dával najavo, kto je tu pánom. Čim bližšie, tým viacej fučalo. Posledné kilometre cez bezútešnú krajinu so sopečným popolom lietajúcim vzduchom som prežil v strachu, či vôbec niekam dorazíme. Naše dvojtonové auto vietor odfukoval skokom. Cestou sa prevaľoval sopečný prach a občas sme narazili aj na vetrom vytrhaný asfalt. Veľmi rýchlo sme zistili, že nemá cenu pokračovať ďalej, a tak sme v turistickom centre zistili najbližšie možné ubytovanie. Bölti je na mape vyznačená ako solídna dedinka, no v skutočnosti je to jeden drevený dom a dve či tri drevené chatky. Miesto sa nám ušlo v podkroví domu. Čo-to sme zjedli, vybrali sa ešte v tom vetre obzrieť známy vodopád Svartifoss, a samozrejme že nám bolo málo, tak sme sa vybrali na akúsi Petrom vyhliadnutú vyhliadku na ľadovec Skaftafellsjökull, ktorý je vlastne iba splazom z ľadovca Vatnajökull, ale tak významným a veľkým že má aj svoje meno. Mimochodom, niektoré alpské ľadovce sa veľkosťou nechytajú ani na tie menšie z Islandu. K vyhliadke sme nedošli, vietor nás chcel naučiť lietať a tak nás popremiestňoval vzduchom aj 2 metre. Miestami bol problém sedieť na zemi, nie to ešte kráčať. Celý tento pokus si odniesla Radova čiapka a môj popruh z batoha, ktorý vietor jednoducho urval. Noc bolo opäť bezsenná, posteľ behala 3-4 centimetre sem a tam ako v nočnom rýchliku ako vietor lomcoval celým domom, tŕpol som aby neodnieslo strechu. Konečne som pochopil význam vlnitého plechu na stenách a jednoduché krátke strechy miestnej architektúry.

Ráno sme po prezretí predpovede počasia zavelili ústup späť na západ. Počasie na východe bolo ešte horšie ako tu. Miestami tam namerali vietor 63 m/s (230km/h). Tento deň sme obetovali presunu na sever ostrova ale opačným ako plánovaným smerom, keďže v západnej časti tak silný vietor nefúkal.

Akureyri so svojimi 17.000 obyvateľmi je oficiálne 4. najväčšie mesto ostrova. 2. Kópavogur a 3. Hafnarfjörður sú ale tak blízko hlavného mesta Reykjavík že sa už považujú za jeho súčasť a tak je to vlastne 2. najväčšie mesto. Leží na severe ostrova a majú v ňom dokonca botanickú záhradu aj s exotickými druhmi. Boli sme si ju obzrieť ale bola po predošlých dvoch dňoch značne poškodená a čiastočne pod snehom. Tu sme sa nechali namotať s Peťom na pozorovanie veľrýb, takže cieľ ďalšieho dňa bolo mestečko Húsavík.

A tak sme sa teda nalodili a po troch hodinách plavby sme opäť stáli na zemi. Mimochodom ideálne počasie na pozorovanie veľrýb, zima, dážď a veľké vlny. Keby bol snami MKN určite by bolo pekne teplúčko a hladina pokojná ako vo vani. S Radom sme sa zhodli že loďmo už nikdy viac. Cestou k jazeru Mývatn sme pozorovali ako počasie spustošilo elektrické vedenia a ich stĺpy. Tu bola krajina kompletne pod snehom takže sme z toho mali, ako by Kubko s Maťkom povedali, prepytujem ovčí bobok…

Nasleduje vraj najmohutnejší vodopád v Európe Dettifoss a jeho brat Selfoss. A k večeru návrat na juhozápad.

No a pozerám že som toho už napísal celkom dosť takže pokračovanie nabudúce…

123►

Stránka prehliadky VIDMO 2012

Tabuľku si môžete stiahnuť na stránkach technickej podpory Nikon.cz

Rada fotobatohov Kata 3N1 predstavuje ideálne riešenie, ak hľadáte dvojkomorový batoh s oddeleným priestorom na fototechniku aj osobné veci. Spočiatku ju tvorili 3 batohy, líšiace sa rozmermi resp. objemom, dnes už ponúka tiež verzie s priestorom na prenosný počítač alebo tablet. Ďalším kľúčovým znakom sú tiež bočné otvory, umožňujúce pohotový prístup ku fotoaparátu. Predstavuje teda priamu konkurencii rady Lowepro Fastpack, a keďže model Fastpack 250 používam približne 2 roky, budem v mojom hodnotení často porovnávať priamo s ním, a pokúsim sa zhrnúť všetky rozdiely (a teda výhody a nevýhody) týchto riešení.

Tip: Recenzia fotobatoha Lowepro Fastpack 250

Model Kata 3N1-30 je približne rovnako veľký ako Lowepro Fastpack 250 – poskytuje však väčší priestor v dolnej komore pre fototechniku na úkor hornej komory pre osobné veci. Do batoha 3N1-30 pohodlne zmestíte telo s nasadeným objektívom a 5-6 ďalších objektívov, zatiaľ čo Fastpack 250 je vhodný na telo s nasadeným objektívom a 1-2, možno 3 objektívy. Kata 3N1 tiež poskytuje flexibilnejší prístup do dolnej komory – batoh je plne symetrický, a bočný otvor je na obidvoch stranách. Môžete sa teda sami rozhodnúť, ktoré riešenie Vám viac vyhovuje. Daňou za túto univerzálnosť je však absencia bočnej sieťky, ktorá sa v prípade batohov Lowepro Fastpack dá využiť na prenos menšej fľaše s vodou (0.5 – 0.75l).

Otváranie bočných zipsov je zjednodušené plastovými sponami, za ktoré stačí potiahnuť – zips je tvarovaný tak, že sa v tomto prípade ľahko otvorí. V praxi toto funguje prekvapivo dobre, no v porovnaní s batohom Fastpack 250 som mal väčšie problémy, keď som bočný otvor zatváral. Vďaka deformácii, spôsobenej hmotnosťou zaťaženého batoha, došlo v polohe s otvoreným zipsom k tomu, že som ho prakticky nikdy nebol schopný zavrieť jednou rukou.

Chrbtový systém umožňuje odpojiť obidva popruhy na ich spodnom konci, a zapojiť ich do kríža. Nepoužívaný popruh sa v tejto konfigurácii zasúva do priestoru v chrbtovej strane batoha. Toto riešenie umožňuje pohodlné nosenie, aj jednoduchšie “preklopenie” batoha do polohy s ľahkým prístupom ku bočným otvorom dolnej komory. Narozdiel od tradičnej dvojpopruhovej konfigurácie (t.j. štandardný fotobatoh), kedy je ho po preklopení potrebné ľahko pridžiavať,  pri šikmom usporiadaní s jedným popruhom drží batoh v tejto polohe úplne bez problémov. Celkovo som mal z chrbtového systému veľmi dobrý pocit, možno aj vďaka inému tvarovaniu mi tento batoh sadol na chrbát lepšie a pohodlnejšie než Fastpack 250. Jediné, čo u batoha Kata 3N1 v porovnaní s Fastpackom chýba, je vstavané puzdro na mobilný telefón priamo v popruhu.

Flexibilita však nekončí pri popruhoch – na rozdiel od rady Fastpack umožňuje 3N1 prakticky ľubovoľne meniť usporiadanie prepážok v dolnej komore, keďže suchý zips je možné pripojiť skoro kdekoľvek na žltom povrchu. Osobne mi však sivé polstrovanie rady Fastpack pripadá príjemnejšie a ľahšie na údržbu (je hladké) než žltý materiál použitý v batohu 3N1. Na rozdiel od Lowepro, Kata dodáva ku batohom 3N1 aj pláštenku, ktorá nie je vstavaná napevno, ale umiestnená v samostatnom vrecúšku. Ak teda potrebujete zbaliť ešte nejakú drobnosť navyše, a viete, že určite nebude pršať, môžete ju nechať doma.

Ak by som mal porovnať aj drobné úložné priestory, skóre by bolo zrejme vyrovnané. Síce ich každý z týchto batohov rieši úplne ináč, v konečnom dôsledku je však ich kapacita približne rovnaká. Okrem praktických sieťkovaných vreciek v hornej komore ponúka Kata 3N1 dve ploché postranné vrecká v hornej polovici. Do nich sa pohodlne zmestí množstvo fotografických drobností ako sú pamäťové karty, filtre, krytky, statívové doštičky a pod.

Čo dodať na záver? Výber by bol v tomto prípade pre mňa aj dnes ťažký. Ak priamo porovnávame model Kata 3N1-30 s modelom Lowepro Fastpack 250, tak (odhliadnuc od priestoru pre notebook) rozhodnutie závisí najmä od toho, či potrebujete nosiť viac fototechniky, alebo viac osobných vecí, napríklad na turistiku. Do Fastpack 250 zmestíte aj ľahšiu bundu, niečo pod zub, a fľašu s vodou môžete dať do bočnej sieťky. Do batoha Kata 3N1-30 môžete fľašu dať jedine do hornej komory, a potom tam už veľa voľného priestoru nezostane, no objektívov tam podľa výrobcu zmestíte aj 5-6. Navyše, dnes už aj Kata vyrába varianty batohu 3N1 s priestorom na notebook, a tiež s uchytením na statív, čo predstavuje veľké plus.

Prehľad jednotlivých modelov rady Kata 3N1 (august 2011)

• Kata 3N1-10 – najmenší model, priestor pre telo + 1-2 objektívy
• Kata 3N1-11 – najmenší model, rozšírený o priestor pre netbook/tablet
• Kata 3N1-20 – stredne veľký model, priestor pre telo + 3-4 objektívy
• Kata 3N1-22 – stredne veľký model, rozšírený o priestor pre netbook/tablet
• Kata 3N1-25 PL – nový model “pro-light”, mierne väčší než 22, navyše s úchytom na statív
• Kata 3N1-30 – recenzovaný veľký model, priestor pre telo + 5-6 objektívov
• Kata 3N1-33 – veľký model, rozšírený o priestor na notebook
• Kata 3N1-35 PL – nový model “pro-light”, mierne väčší než 33, navyše s úchytom na statív

Za zapožičanie batoha na testovanie ďakujeme M. Skálovi. Prípadné otázky radi zodpovieme, takže kľudne píšte komentáre pod článok.

Ďalšie informácie o výstave nájdete aj na stránke OC Tulip, a samozrejme, musíme pridať aj pozvánku priamo od autora:

Jedným z hostí je tento rok aj náš jojo, a pri troche smoly na podujatí stretnete celý fotoklub! Vstup je voľný, takže ak máte voľno, nenechajte si toto podujatie ujsť. Ďalšie informácie nájdete na stránke podujatia: dobrodruh.skialpkrivan.sk

Viac informácií:

• plagát výstavy
• webstránka Mareka Dobiasa